Koncentračné tábory prežili prevažne mladí ľudia vo veku medzi 20 a 30 rokmi. Malé deti a starší ľudia mali za tak hrozných podmienok len malú nádej. Väčšina preživších bola poznamenaná do konca života. Celé desaťročia po vojne neboli Rómovia a Sintovia uznaní ako obete rasovej perzekúcie. Väčšina Sintov a Rómov, ktorí prežili, musela čakať celé desaťročia, než im poskytli odškodnenie za väznenie, trvalé poškodenie zdravia alebo stratu majetku.
